História

Obec je známa od roku 1271 ako Lyberchen. Patrila hradu Šomoška. V roku 1554-1594 ju okupovali Turci (sečiansky sandžak), potom bola rozdelená medzi Divínske a Modrokamenské panstvo. V roku 1828 mala 69 domov a 585 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom a chovom dobytka.

 

Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku 2. časť

Podľa povesti názov Ľuboreč dostala od istého cudzinca, ktorý obcou prechádzal a povedal vtedajším obyvateľom: "Ľudia, vy máte ľúbu reč...". Ďalšia skupina ľudí tvrdí, že názov obce "Ľuboreč" sa odvodzuje od potoka majúceho názov "Riečka", ktorý ale obcou nepreteká. Potok tečúci obcou má názov "Ľuborečský potok". "Riečka" tečie od susednej obce Lentvory a je prítokom "Ľuborečského potoka".

O pôvode a založení obce sa nič nevie. Vznik obce kladie sa do dôb pohanských, čomu nasvedčuje názov kopca nachádzajúceho sa v horách nad obcou "Žiar" čiže miesto, kde sa prinášali pohanské obete - žiare.

Dr. Samuel Borovský v monografii Novohradskej župy (Nógrád vármegye enciklopediaja) o Ľuboreči píše toto: "Veľká Ľuboreč leží neďaleko od Haliče. Malá obec so 116 domami a 659 obyvateľmi, ktorí sú evanjelici a Slováci. Poštový a telegrafný úrad a železničnú stanicu má v Haliči. Obec bola majetkom Kacsicsovskej rodiny. Západná polovica obce pri deľbe v roku 1271 sa dostala Farkašovi - novohradskému županovi, predkovi rodiny Szécsényiovskej, druhá polovica stala sa majetkom Mihálya, z ktorého pochádzajú rodiny: Radó v Pláštovciach, Tompoš a Martonfalvi v Ľuboreči, konečne rodina Geréb vo Vingarte. V roku 1452 je spomínaná v archívoch pod názvom "Kostolná Ľuboreč" (Egyházas Liberche) a v roku 1446 pod názvom "Veľká Ľuboreč" (Nagyliberche) ako majetok Palášty Radó Simona, po jeho smrti v roku 1447 ju Ján Hunyadi daroval Vingárti Ceréb Jánošovi. Roku 1473 je majetkom Ladislava Libertseyho. Roku 1548 majitelia obce boli František Bebek a Imrich Balassa. V dobe tureckej invázie v Uhorsku bola poddaná i Turkom. V zápisoch z roku 1562 - 1563 mali tu Turci dvadsaťpäť danepovinných domov značených. Od roku 1585 - 1588 Ramazán fin Jusuf mal obec v poddanstve. Roku 1598 bol pánom obce Žigmund Balassa. Roku 1652 je čiastočne majetkom Michala a Františka Libertseyho, ktorí tunajší evanjelický kostol dali znovu upraviť. Roku 1660 polovica obce patrila divínskemu panstvu. Podľa popisu z roku 1715 bolo zapísaných jedenásť a roku 1720 sedemnásť slovenských domácností. Roku 1713 majiteľkou bola Anna Libertsey, vdova Jána Dobayho - bývalého podžupana. Od roku 1770 grófi Zichyovci a Balašsovci mali obec vo svojom vlastníctve. Majetok baróna Balassu okolo roku 1840 odkúpil Koloman Goldperger zo Sachsensteinu. Dnes rodina Zichyovská a Goldpergerovská sú najväčšími majiteľmi".

V chotári obce je 718 m vysoký Lysec a o niečo nižší Hrádok, na ktorých sú stopy niekdajších zemských šiancov, ktoré pochádzajú akiste z doby sťahovania národov. Od obce na sever asi jeden kilometer v lese sa nachádzajú dve pivniciam podobné umelé jasky (dutiny), ktoré sa menujú "Tatárskymi pivnicami", do ktorých sa obyvatelia schovávali počas tureckej doby. Jeden hon poľa sa menuje "Milkino" podľa Emilie Balassovej, ktorá sa tu v 14. storočí usadila a hospodárila.

Najcennejšou pamiatkou je starobylý evanjelický kostol. Miestny evanjelický kostol bol postavený v 15. storočí. V blízkosti kostola sú viditeľné stopy niekdajšieho kláštora. Tento kláštor bol zničený v 15. storočí. Pôvodný ráz starobylého kostola je veľmi zmenený. Veža je najposlednejšia prístavba. Dosiaľ sú určité badateľné stopy pôvodného gotického slohu (sakristia a malé oblôčiky). Stavba chrámu je kamenná. Rozmery sú 22m x 7 m. Vnútro je opatrené piliermi. Chór je na západnej strane, oltár na východnej. Pri obnovovaní kostola v roku 1899 boli urobené veľmi cenné objavy. Pod vrstvou opadnutej omietky zjavili sa farebné obrazy. Maďarský učenec, archeológ Dr. Gerze, ktorý prvý oceňoval a študoval zachovalé nástenné maľby, označil ich vznik na sklonku 14. storočia alebo na začiatok 15. storočia. V obrazoch možno jasne spoznať nasledujúcich apoštolov: na strane okolo oltára je vyobrazený Ondrej, Matej, Bartolomej a neznáma postava. Na strane južnej Tomáš, Matúš, Filip a opäť neznáma postava, ďalej Ján a Peter. Na východnej strane je vyobrazené "Navštívenie Panny Márie". Panna Mária kľačí na obnôžke, na ktorej je otvorená kniha s latinským nápisom "fiat mihi secundum verbum tuum". Pri malom úzkom oblôčku proti tomuto obrazu je zobrazený anjel nesúci kríž v ruke s nadpisom "Ave Maria". Na západnej strane je zobrazené narodenie Ježišovo, Traja králi a korunovanie Márie za kráľovnú nebies. Pri schodoch vedúcich na kazateľnicu sú zobrazené dve postavy - mužská a ženská. Pravdepodobne to majú byť pôvodní (prvotní?) zakladatelia (patrónovia?) chrámu. Nad ich hlavami je zobrazený závitok s nejasným textom. Pri kazateľnici je opäť zobrazená Mária s mŕtvym Ježišom sňatým z kríža. Pri tomto obraze sú ešte dve postavy: jedna pri hlave Ježišovej (Mária Magdaléna?) a postava mužská pri nohách - snáď miláčik Ježišov - Ján. Ďalej sú ešte zobrazené rôzne korunované postavy, mnísi, kňazi aj biskup s infulou atď. 
Zdroj: Stredoškolská odborná činnosť, školský rok 1985/86, autorka: Svetlana Ďuricová

Staré a cudzojazyčné pomenovania obce Lyberchen (1271), Liberche (1299), Eghazas Liberche, Alsovliberche (1425), Nagleberche, Felsewleberche (1447), Veľká Ľuborječka (1808), až po dnešný názov Ľuboreč (1920), maďarsky Nagylibercse.

Copyright © 2013 - obec Ľuboreč